Autor: MUDr. Igor Smelý - medici.n.s., s.r.o.

Psychiatrická ambulancia. Odborná lekárska prax v odbore psychiatria.   Odborné vyšetrenia, liečenie duševných porúch a ochorení. Farmakoterapia …

Viac o autorovi

„Vždy je podozrivá filozofia, pre ktorú sú reálnosť, sloboda a osobnosť len prízračné. Takej filozofii neverte, hľadajte inú.“ Nikolaj A. Berďajev Hneď v úvode sa pokúsim vymedziť okruh otázok, na ktoré sa pokúšam v tomto príspevku nájsť odpoveď. Čo znamená fenomenologická metóda a fenomenologický prístup a aký je ich vzťah k psychologickému skúmaniu? Prináša fenomenologická metóda a z nej odvodený fenomenologický prístup niečo nové v rámci psychologických skúmaní? Je tento prístup vhodný pre psychoterapeutickú prax? Ktoré psychoterapeutické školy by mohli využiť tento prístup? Je fenomenologický prístup spojený s existenciálnou psychoterapiou? A čo rozumieme pod existenciálnou psychoterapiou? Fenomenologický prístup sa vyvinul na základe fenmenologickej metódy, ktorú ako metódu filozofického skúmania predstavil nemecký filozof E.Husserl.. Keď pred ním I. Kant rozdelil svet na „veci o sebe“ a „veci, ako sa nám javia“ (fenomény) a domnieval sa, že svet „vecí o sebe“ je pre nás principiálne nepoznateľný, vznikla otázka ako skúmať fenomény. Nie som presvedčený, že mal Kant v tomto svojom stanovisku o nepoznateľnosti „veci o sebe“ úplnú pravdu, v každom prípade upozornil na dôležitosť rozlišovať medzi tým, čo prežívame a realitou. Husserl sa pokúsil predstaviť metódu filozofického skúmania, ktorá by bola adekvátna zážitkovému svetu človeka. Keďže sa necítim kompetentný predstaviť Husserlovu fenomenologickú metódu a jej filozofické implikácie, pokúsim sa teraz venovať praktickému využitiu fenomenologickej metódy, ako sa používa v psycholoickom výskume a psychoterapeutickej praxi s vedomím, že v priebehu jej aplikácie došlo k mnohým jej úpravám, ktoré nemusia zodpovedať pôvodnému Husserlovmu zámeru. V psychológii pod fenomenologickou metódou rozumiem pokus nájsť metódu psychologického výskumu pri uvedomení si, že metódy prírodných vied neponúkajú adekvátne nástroje pre skúmanie ľudského života. Aj keď s využitím metód prírodných vied, ktoré sa zakladajú na kauzalite a skúmaní vzťahov medzi príčinami a následkami, sa psychológii podarilo získať mnohé cenné poznatky, nevedela a nevie si poradiť s takými javmi ako je vedomie človeka a jeho vplyv na správanie a slobodné rozhodovanie sa a jeho nepredvídateľnosť. Pre deterministický svet, aký si predstavoval Leibniz, je metóda prírodných vied a kauzálnych spojitostí postačujúca. Takéto deterministické videnie vychádza z predpokladu, že keby sme poznali viac faktov, dospeli by sme k istote, čo sa v budúcnosti stane. Nahliadli by sme svet z Božej perspektívy. Sú však všetky javy takto skúmateľné? Obzvlášť v psychológii vznikla otázka, či do procesu rozhodovania nevstupujú momenty subjektivity, vedomia a slobodnej voľby. Čiže či človek nejedná podľa toho ako sám vníma niektoré udalosti, aj keď ich iní ľudia vnímajú odlišne, nakoľko ovplyvňuje jeho konanie uvedomenie či neuvedomenie si týchto vplyvov a či má možnosť sa slobodne rozhodnúť konať aj odlišne. Na všetky tieto otázky je intuitívne kladná odpoveď a či sme alebo nie sme psychológmi či filozofmi, museli by sme sa odpútať od svojej žitej skúsenosti, aby sme túto intuitívne kladnú odpoveď spochybnili. Inými slovami intuitívne veríme, že to, ako vnímame svet ovplyvňuje naše správanie a vieme, že druhí ľudia sú ovplyvnení iným vnímaním sveta. Veríme, že sme ovplyvnení aj uvedomovaním si svojich motívov a niekedy konáme pod vplyvom motívov, ktoré si neuvedomujeme alebo si ich nechceme či nevieme uvedomiť. A veríme, že sme vo svojom konaní slobodní. Ako hovorí v závere svojho článku, v ktorom skúma ľudskú slobodu naturalistický filozof mysle John Searle: „Z dôvodov, ktorým skutočne nerozumiem, nás evolúcia obdarila skúsenosťou, že svoje konanie môžeme riadiť vôľou, pričom skúsenosť slobody, skúsenosť alternatívnych možností je súčasťou samotnej štruktúry vedomého, vôľového, intencionálneho konania. Preto verím, že ani táto, ani žiadna iná diskusia nás nepresvedčí, že naše správanie je neslobodné.“ /J. Searle, 1984/ V úvode citovaný ruský náboženský filozof N.A.Berďajev vidí slobodu ako niečo, čo vstupuje do života človeka na základe jeho spätosti s Bohom a hovorí: „Sloboda nemôže byť zakorenená v prírode, zakorenená je v Duchu. Spätosť človeka s Bohom nie je prírodno-bytostná, lež duchovno-existenciálna, hlbinná.“ /N.A.Berďajev, 2003/ Pri takomto vnímaní človeka, ktorého rozhodnutia sú podmienené aj jeho vnímaním sveta, subjektívnymi motívmi a slobodnou voľbou sa javí prírodovedná metóda ako nedostatočná a ako alternatíva k čisto kauzalistickému skúmaniu, v ktorom hľadáme čo ovplyvnilo správanie človeka, ktorého pred sebou vidíme, sa nám ponúka práve fenomenologická metóda. V psychologickom skúmaní chápem fenomenologickú metódu ako metódu, ktorá sa neponáhľa s interpretáciou javu, ale skúma ako sa veci javia konkrétnemu človeku. Fenomenologický prístup je v takomto prípade aplikáciou fenomenologickej metódy v psychologickej či psychoterapeutickej praxi. Práve toto zohľadnenie subjektivity, vedomia a slobody robí fenomenologický prístup vhodným pre psychoterapeutickú prax, ktorá nemôže odhliadať od konkrétneho človeka, nakoľko sa zaoberá ako aplikovaná disciplína liečením a nielen skúmaním. Skúmanie je však dôležitým predpokladom adekvátnej liečby. Keďže každé porozumenie sa pokúša javy interpretovať a hľadá skryté súvislosti, je fenomenologický prístup len oddialením tejto interpretácie a preskúmaním sveta, ako sa javí nášmu pacientovi v psychoterapeutickej miestnosti. Interpretácia je potom pridaním vysvetlenia k samotnému javu. V psychoterapeutických školách sa pôvodne práve na základe využívania metód prírodných vied preferovala interpretácia. Tak tomu bolo a čiastočne aj je v psychoanalýze, Jungovej analytickej psychológii, adleriánskej psychoterapii, neopsychoanalýze, kognitívne-behaviorálnej psychoterapii, neuropsychoterapii a ďalších. Tento spôsob skúmania je právoplatný a dodnes prináša mnohé cenné poznatky a tým pádom aj pomoc našim pacientom. Nevystačuje však pre pochopenie takých vecí, akými sú slobodná voľba, uvedomovanie a motivácia a preto sa fenomenologický prístup objavuje v školách francúzskej a nemeckej fenomenologicko-antropologickej psychiatrie, v experienciálnych psychoterapiách, v rogeriánskej psychoterapii, gestalt psychoterapii a existenciálnych smeroch. Netreba však zabúdať, že aj tam sa v konečnom dôsledku objavuje interpretácia, ktorá dáva javom vlastný význam, v ktorom sa jednotlivé školy viac či menej od seba navzájom líšia. Fenomenologický prístup je teda aplikáciou fenomenologickej metódy čiže slúži v psychoterapii len ako nástroj, nie ako teoretický predpoklad, k skúmaniu zážitkového sveta našich pacientov bez toho, aby sme sa prirýchlo ponáhľali k interpretácii. Výhodou takéhoto prístupu je práve rešpekt k zážitkovému svetu človeka a hlbšie porozumenie. Zároveň nám tento prístup otvára cestu k porozumeniu vlastnému svetu, k tomu ako veci vnímame a vysvetľujeme my samotní, v čom sú odlišnosti medzi našim a pacientovým pohľadom, v čom sú podobnosti a aká je teda skutočnosť samotná. Aj keď niet čistej fenomenológie v tom zmysle, že by sme sa dokázali vzdať interpretácií javov, príliš rýchla interpretácia ochudobňuje terapeutický vzťah o hlbšie porozumenie. Zároveň hrozí aj riziko nadinterpretácie, čo je termín, ktorý použil vo svojej teórii literárneho diela, taliansky semiotik a znalec literatúry Umberto Eco. Aj keď Eco nestanovuje presnú hranicu, kde sa už začína nadinterpretácia, domnieva sa, že určité interpretácie už nezodpovedajú literárnemu textu a prinášajú tam skôr zámer toho, kto interpretuje. Podobne by sme mali byť v psychoterapii opatrní, aby naše interpretácie nevnášali do terapie naše zámery, ale snažili sa, čo najjasnejšie (s vedomím všetkých ťažkostí) sledovať pacientov život, jeho utváranie ním prežívaného sveta, odhaľovať ním nepoznané a neuvedomované motívy a tým prispievať k ústupu psychopatologických príznakov. Keďže je fenomenologický prístup charakteristický ochotou k skúmaniu zážitkového sveta druhého človeka v kontexte jeho života bez príliš rýchlej snahy o interpretáciu a s uvedomením si vlastných predpokladov a rizík vlastnej interpretácie je vhodný pre obohatenie aj tých smerov v psychoterapii, ktoré sú založené na prednostnom využívaní interpretácií. Domnievam sa, že aj psychoterapeuti v týchto školách zistili, aká ošemetná je práca s interpretáciami, že nie všetko sa dá interpretovať podľa zaužívanej šablóny, ktorú nám ponúka tá, ktorá škola a že napriek tomu sa pre nejakú interpretáciu rozhodujeme. Tá môže byť podmienená nielen teóriou psychoterapeutickej školy, ktorú sme si osvojili, ale aj našimi jadrovými presvedčeniami o človeku a svete, v ktorom žijeme. Týchto presvedčení nie sme schopní sa zbaviť ani my ani naši pacienti, ale ich uvedomenie nám môže napomáhať k ich kritickému preskúmavaniu, otvorenému vyjadreniu našich predpokladov a predstáv o človeku a svete aj v procese samotnej psychoterapie. Práve v tom nám môže pomáhať fenomenologický prístup pri jeho využívaní v psychoterapii bez ohľadu na terapeutickú školu a tým môže prispieť k integratívnym snahám v psychoterapii. Ponúka nám očistenie poznania, lepšie uvedomovanie si vlastných aj pacientových interpretácií a lepšie uvedomovanie si vlastných aj pacientových jadrových presvedčení. Od terapeuta, ktorý ho chce používať si vyžaduje vedomie vlastných jadrových presvedčení, dobrú schopnosť pozorovania, kritickú interpretáciu a ochotu konfrontovať svoje presvedčenia a interpretácie v racionálnej diskusii. Samozrejme, že pri aplikácii tohto prístupu vzniká veľa praktických otázok: Kedy a ako vyjadriť svoje jadrové presvedčenia? Kedy pristúpiť k interpretácii? Ako podávať interpretáciu, ak sme si vedomí vlastnej omylnosti? A ďalšie. Na mnohé z nich upozorňuje práve využitie fenomenologického prístupu, ale ich skúmanie a možné odpovede by prekročili rámec tohto textu. Keďže však ide skôr o prístup, ktorý si vyžaduje naše hlbšie porozumenie a vnútorné prijatie a nie o postup, ktorý sa dá naučiť ako školská poučka, jeho aplikácia si vyžaduje pochopenie, vnútorné prijatie, tréning a zručnosť ho používať a otvorenosť k jeho kritike. Na záver sa ešte pozrime, či existuje akási spriaznenosť medzi fenomenologickým prístupom a existenciálnou psychoterapiou. Ako som už spomenul vyššie fenomenologický prístup sa využíva v mnohých humanistických a existenciálnych psychoterapeutických školách. Čo však rozumieme pod existenciálnou psychoterapiou, keď sa v tejto priehradke spolu ocitnú tak odlišné terapeutické smery ako je Franklova logoterapia, existenciálna psychoterapia I. Yaloma, gestalt-terapia alebo rogeriánska psychoterapia ? Ak má mať existenciálny prístup v psychoterapii nejaký hlbší zmysel a význam, musíme hľadať spoločnú črtu terapeutických škôl, ktoré sa k nemu hlásia. Pre existenciálne prístupy je charakteristický záujem o subjektívne prežívanie človeka v jeho plnej šírke a hĺbke bez snahy redukovať jeho skúsenosť na nejaký terapeutický koncept. Práve v tomto ohľade sa ponúka fenomenologický prístup ako vhodný nástroj k práci existenciálneho terapeuta. Fenomenologický prístup by bol teda metódou práce v existenciálnom prístupe, ktorý je akýmsi teoretickým pozadím. Stále sme si však nezodpovedali na otázku, čo spoločného majú rôzne existenciálne smery v psychoterapii a čo je to teda ten existenciálny prístup? Domnievam sa, že tým spoločným menovateľom je fenomén ľudskej slobody, s ktorým si psychológia ako empirická veda nedokáže poradiť, no na druhej strane je jeho prítomnosť v ľudskej skúsenosti tak evidentná, že od nej nemôžeme v praktickej rovine odhliadať. Navrhujem teda ako existenciálny nazývať taký psychoterapeutický prístup, ktorý berie vážne fenomén ľudskej slobody a z neho vyplývajúcu zodpovednosť za svoje prežívanie a činy. Verím tomu, že v tomto ohľade by sme mohli nachádzať existenciálny prístup určitým spôsobom v každom terapeutickom smere, akurát v smeroch, označovaných ako existenciálne alebo humanistické je vnímaný v oveľa väčšej miere ako v klasickej psychoanalýze či kognitívne- behaviorálnej terapii. Rozdiely v práci jednotlivých terapeutov sa budú líšiť v tom ako vnímajú ľudskú slobodu, kde predpokladajú jej hranice a ako sa podľa ich predstáv podieľa ľudská sloboda na formovaní psychickej patológie. Záujem existenciálnych terapeutov o témy, akými sú sloboda, osamelosť, láska alebo odlúčenie môže byť odôvodnený nielen sústredenosťou a prisudzovaním vážnosti subjektívnemu prežívaniu, ale aj skľučujúcou možnosťou, že ľudská sloboda nám umožňuje voliť si niektoré nežiaduce zážitky. Samozrejme, že sa tak často nedeje vedomou racionálnou voľbou, ale skôr voľbou životného štýlu či správania, ktoré k týmto nepríjemných zážitkom vedie. Pre skúmanie takýchto motívov a volieb sa hodí fenomenologický prístup, ktorý nám umožňuje skúmať existenciálne javy s vedomím vlastných jadrových presvedčení, s vedomím možnosti zlej interpretácie javov a s otvorenosťou k tajomstvu človeka. MUDr. Igor Smelý Literatúra: 1, Anzenbacher A., Fenomenologie Edmunda Husserla In. Úvod do filozofie, (pp. 133-135), Portál, Praha 2004 2, Berďajev N. A.(2003), Ríša Ducha a ríša Cisárova, (pp.29), Kalligram, Bratislava 2003 3, Eco U., Rorty R.,Culler J.,Brooke-Roseová Ch. (1995), Interpretácia a nadinterpretácia, Archa, Bratislava 1995 4, Searle J.R.(1984) Sloboda vôle In. Gál, Kelemen /Eds./, Myseľ/Telo/Stroj, (pp.187-197/, Bratislava 1992 5, Smelý I. (2007), Existenciálne prístupy v psychoterapii In Psychológia pre život (zborník z vedeckej konferencie k 15. výtočku katedry psychologie na trnavském univerzite), (pp. 277-280), Trnava 2007 6, Störing H. J., Fenomenologie In. Malé dějiny filozofie, (pp. 437-440), Zvon, Praha 1991 7, Vojvodík J, Hrdlička J. /Eds./, Osoba a existence, Host, Brno 2009 8, Yontef G.M. (2009), Gestaltterapie, (pp. 204-224), Triton, Praha 2009 I.