Autor: MUDr. Igor Smelý - medici.n.s., s.r.o.

Psychiatrická ambulancia. Odborná lekárska prax v odbore psychiatria.   Odborné vyšetrenia, liečenie duševných porúch a ochorení. Farmakoterapia …

Viac o autorovi

Evidencia je podľa bežnej skúsenosti to, čo nám dáva istotu, že sa veci majú tak, ako ich vnímame či v širšom slova zmysle prežívame.  Podľa slovníkovej definície je evidenciou to, čo dokazuje alebo nedokazuje niečo, to, čo je základom pre vieru, pre dôkaz. Už v tejto definícii vidíme, že evidencia nie je tak ľahko uchopiteľný jav, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Na jednej strane sa definuje ako niečo, čo je základom pre vieru a na druhej ako základ pre dôkaz. Zdá sa mi, že viera v niečo si od nás nevyžaduje takú silnú evidenciu ako dôkaz. Zároveň si na základe bežnej skúsenosti uvedomujem, že niektoré viery môžu u ľudí ovplyvňovať životnú prax v oveľa väčšej miere ako dôkazy. Znamená to, že predsa len evidencia týchto vier je u daných jedincov silnejšia ako evidencia pre niektoré dôkazy? Banálna argumentácia iracionalitou ľudského správania nás nikam nevedie, nakoľko si nemôžeme byť istí, či práve v tomto momente nepostupujeme iracionálne práve my? Pojem evidencia sa častejšie vyskytuje v inej ako psychologickej literatúre. Zmysluplne je postulovaný vo filozofii, kde sa skúma oprávnenosť tzv. prvotných (myslí sa tým nedokázateľných, jasných) evidencií. Nachádzame ho však v užšie vymedzených významoch aj v bežnom jazyku, kde hovoríme o evidencii osôb, majetku alebo iných vecí a myslíme tým opäť akúsi istotu o tom, že tento majetok, osoby alebo veci existujú. Ako dospievame k tejto istote? Môže byť táto istota spochybnená? Môžeme sa napriek evidencii pre nejaký zážitok (aby som to vymedzil, čo najširšie) mýliť? Tieto otázky patria do kompetencie kritickej filozofie, ale my sa môžeme okrem toho pýtať ako evidencia vzniká a objasniť tento fenomén psychologicky (prípadne neurobiologicky). Čiže nebudeme skúmať istotu evidencie, ale mechanizmus jej vzniku s nádejou, že aj toto skúmanie nás môže priblížiť bližšie ku kritickému filozofickému skúmaniu.

V tomto príspevku sa teda chcem zamyslieť nad existenciou evidencie ako psychologického  javu, ktorým prežívame istotu vnímaných a zažívaných vecí. Evidencia vystupuje ako komplexný kognitívny fenomén, ktorého existenciu si často neuvedomujeme, ale ktorý plní významnú funkciu v živote človeka. Ostáva otáznym, či takto koncipovaný fenomén môžeme vnímať ako samostatný alebo ide o vlastnosť alebo súhru iných, už v minulosti lepšie popísaných psychických javov.  Práve tomu sa budeme v nasledujúcich riadkoch venovať.

Pozrime sa na, podľa mojej mienky,  najjednoduchší príklad evidencie – vnemovú evidenciu. Ako dospievame k evidencii vo vnemovej modalite? Kedy vieme, že to, čo vidíme je naozaj to, čo vidíme? A ak sa pýtame ešte dôkladnejšie, kedy vieme, že niečo vidíme a že sme to my, ktorí vidíme? Ukazuje sa nám tu, že evidencia ako kognitívny jav sa nám pri tejto reflexii rozpadá do evidencií rôznych rádov. Napríklad pri videní si najprv uvedomujeme, že sme to my, ktorí vidíme, potom si uvedomujeme, že niečo vidíme, ešte neskôr nadobúdame istotu, čo je to, čo vidíme a ešte neskôr začíname rozpoznávať konkrétne detaily toho, čo vidíme. Keďže pre nás v tomto okamihu nie je podstatná istota či pravdivosť evidencie, ktorú sme prenechali kritickej filozofickej reflexii, môžeme sa domnievať, že napriek vrstevnatosti evidencií (evidencia 1.rádu = ja vidím, evidencia 2.rádu = niečo vidím, evidencia 3. rádu = vidím guľatý objekt, evidencia 4. rádu = vidím červený objekt ...) ostáva mechanizmus či proces, ktorým sa evidencia deje rovnaký a je úlohou psychológie,  a dnes aj kognitívnych vied, sa tomuto procesu venovať. Takže postulujme tu pre naše potreby zatiaľ bližšie nešpecifikovaný mechanizmus, ktorý vedie k javu, ktorý vnímame ako istotu o určitej veci.

Ak použijeme ako ukážkový príklad zrakový vnem, tak si môžeme predstaviť, ako sa postupne „vynára“ istota o tom, čo vidíme v našom prežívaní v závislosti od určitých charakteristík vnímaného objektu. A práve tento fenomén bude predmetom nášho skúmania.

Oprávnene si môžeme položiť otázku, či to nie je len akási vlastnosť vnímania? Preto sa môžeme pozrieť na iné psychické modality, tak ako ich obvykle poznáme v psychologickej a psychiatrickej literatúre. Položme si otázku, či sa aj pri týchto modalitách objavuje niečo podobné ako pri vnímaní a či by sme to mohli nazvať evidenciou.

Pozrime sa na myslenie, kde máme pocit, že vieme, čo si myslíme (akási obdoba evidencie 2. rádu pri vnímaní), ale aj čo si myslíme a sme presvedčení o pravdivosti toho, čo si myslíme (nechajme stranou či je naše presvedčenie oprávnené). Podobne nachádzame fenomenologický jav, ktorý sme si bližšie určili ako evidenciu aj pri pamäti (...viem, čo sa vtedy a tam stalo...), predstavivosti (... viem, že si predstavujem to a to...), emóciách (.... viem, že cítim hnev...). O evidencii takto môžeme uvažovať aj v prípadoch vyšších komplexnejších psychických funkcií, kde môžeme evidenciu postulovať pri matematických, estetických, etických či náboženských vhľadoch.  Odhliadnuc od  úvah o vrstevnatosti evidencií sa teraz vrátime k tomu, čo majú všetky vrstvy spoločné a budeme  predpokladať, že môžeme skúmať mechanizmus tohto zážitku. Kedy má teda zmysel zaoberať sa evidenciou ako samostatným psychologickým mechanizmom?

Navrhujem ako heuristicky zmysluplné skúmanie kognitívnej evidencie a jej samostatné postulovanie (aspoň pre výskumné a klinické účely) v prípadoch, že:

(1) bude ťažké stotožniť tento jav s iným už bližšie špecifikovaným psychickým fenoménom, ako napr. myslením, vnímaním, pamäťou a pod. (špecificita evidencie)

(2) budeme môcť konštatovať jej nadbytok alebo nedostatok v prípade konkrétnych psychických situácií (kvantina evidencie)

Ukázali sme si vyššie, že špecificitu môžeme konštatovať, keďže evidenciu nachádzame pri rôznych psychických funkciách a nemôžeme ju teda so žiadnou z nich stotožniť. Ako je to však s kvantitou evidencie? Môžeme hovoriť o tom, že je viac alebo menej evidencie? Zdá sa, že odpoveď je kladná. Nadbytok evidencie v zmysle nekritického a nevyvrátiteľného presvedčenia o pravdivosti vlastných presvedčení poznáme v psychopatológii pri blude, ktorý je považovaný za poruchu myslenia. Pacienti nie sú ochotní spochybniť vlastné presvedčenie ani pri racionálnych argumentoch proti nemu.  Nadmernú silu a istotu presvedčenia o obsahu bludu poznajú psychiatri aj príbuzní týchto pacientov. Ovplyvňuje správanie pacientov a často narušuje medziľudské vzťahy. Nedostatok kognitívnej evidencie sa v psychiatrii bežne nekonštatuje, ale navrhujem preskúmať možnosť hypoevidencie pri obsedantne-kompulzívnej poruche a možno aj iných úzkostných poruchách, kde sa objavuje výrazná neistota v evidencii zažitých skúseností. Pacienti s obsedantne-kompulzívnou poruchou často trpia výraznou neistotou vo vlastnom vnímaní niektorých udalostí napr. či nezabudli vypnúť plyn alebo zamknúť dvere. Táto neistota je spojená s úzkosťou a vedie následne ku kompulzívnym rituálom napr. kontrola plynu alebo dverí.

Ostáva nám teda preskúmať, čím evidencia je. Ide o vlastnosť iných psychických procesov? To by mohla byť zmysluplná domnienka, nakoľko sme videli, že sa nachádza naprieč všetkými psychologickými funkciami. Alebo ide o kognitívny proces, ktorý sprevádza iné psychické javy? Zdá sa, že tento proces by bol viazaný na vedomie nášho „ja“ (evidencia 1. rádu) a vedomie objektu (evidencia 2.rádu). Môže mať evidencia nejaký vzťah k uvedomovaniu si istoty alebo pravdivosti?  Alebo ide o nejaký iný psychologický konštrukt?

Na tieto otázky si netrúfam dať odpoveď? Cieľ tohto môjho príspevku je oveľa menší:: upozorniť na zmysluplnosť skúmania evidencie aj psychologickými a kognitívnymi vedami

Pri skúmaní kognitívnej evidencie sa mi javí ako vhodný prístup, ktorý by som nazval fenomenologicko-teoretický. Ide o metodický prístup,  ktorý sa zakladá na dôkladnom fenomenologickom popise psychických javov (ako som sa to pokúsil urobiť vyššie) a obohacuje ho o teoretické znalosti kognitívnych vied.  Ak by sa fenomén evidencie ukázal ako heuristicky prínosný, otvára nám to priestor pozrieť sa na jeho možné neurobiologické súvislosti, vývojové súvislosti a vysvetlenie jeho vzniku.

Keď teoreticky uvažujeme nad popísaným fenoménom evidencie, ponúka sa nám možnosť oprieť sa o už verifikované poznatky kognitívnych vied. Kde by sme mohli začať? Práve pri spomenutých patologických procesoch (blud, obsedantne-kompulzívna porucha...), kde predpokladáme patológiu evidencie a zároveň máme určité poznatky o patogenéze týchto ochorení. Ak predpokladáme hyperevidenciu v myslení pri schizofrénii, ktorá je väčšinou patogenetických teórií spájaná s dysfunkciou dopamínergného systému a hypoevidenciu pri obsedantne-kompulzívnej poruche, ktorá sa zasa spája s dysfunkciou serotonínergného systému , veľmi nám to nepomôže. Očakávali by sme pri zmenách kvantity nejakého psychického javu zodpovedajúce zmeny kvantity na neurotransmiterovej úrovni, čo v tomto prípade neplatí. Teda neplatí to podľa väčšinových teórií, ale keďže väzba medzi našimi neurobiologickými poznatkami a ich fenomenologickými prejavmi je stále veľmi voľná (o poznaní kauzality nemôže byť ani reči), musíme sa uskromniť. Vo viacerých prípadoch sa však objavovalo prepojenie medzi subkortikálnymi a kortikálnymi štruktúrami, čo je na prvý pohľad triviálne zistenie. Ak ho spojíme s hypotézami o dvojúrovňovom fungovaní mnohých psychických procesov, mohla by evidencia byť akýmsi výsledkom súhry týchto procesov.

Čo mám na mysli pod dvojúrovňovým fungovaním viacerých psychických procesov? Viacerí autori nachádzajú v psychickom fungovaní človeka akési súbežné procesy na subkortikálnej a kortikálnej úrovni. Tie podkôrové bývajú spojené s emočným prežívaním, sú rýchlejšie, menej presné a fungujú často neuvedomele. Kôrové procesy sú podstatne pomalšie, presnejšie, lepšie uvedomované a lepšie kontrolované. Výsledné správanie alebo iný psychický akt  vzniká integráciou týchto procesov. Pri zdravom psychickom fungovaní nedochádza k „rozpojeniu“ týchto procesov, ale sú známe patologické prípady, kedy sa tak deje. Napríklad pri prosopagnózii dochádza k poruche spoznávania tvári svojich najbližších.  No napriek tomu sa pri sledovaní kožnej odozvy objavuje pri pozeraní na fotografie známych tvári zvýšená kožná vodivosť. To by mohlo naznačovať, že neuvedomovaný podkôrový proces, ktorý je potrebný pre vedomie evidencie sa prejavuje na úrovni telesných reakcií, ale kortikálne zložky procesu spoznávania tváre sú v dôsledku poškodenia nefunkčné.⁵ Naopak pri Capgrasových ilúziach pacient, ktorý nimi trpí,  spochybňuje identitu blízkeho človeka napr. svojej manželky. Pritom tvrdí, že tento človek sa nápadne podobá na jeho manželku, no napriek tomu to nie je on, ale nejaký dvojník. Opäť môžeme hypoteticky predpokladať, že vedomé (kortikálne) rozoznávanie tváre je zachované, ale podkôrové (emóciami sýtené) procesy sú dysfunkčné.

Toto je spojené so zážitkom silne evidovaného nepoznania a v správaní vedie k popieraniu identity jedinca.Toto dvojúrovňové fungovanie by mohlo slúžiť nášmu vyváženejšiemu fungovaniu

Rýchle podkôrové procesy by práve vďaka svojej rýchlosti, ale aj menšej presnosti (keďže obchádzajú kôrové oblasti, ktoré sú pre presnosť dôležité, ale výrazne spomaľujú kognitívne procesy) slúžili ako základ inštinktívnych reakcií. Kôrové procesy by následne spresňovali a korigovali rýchlu inštinktívnu reakciu  Pri patologických procesoch by mohlo dochádzať k ich „odpojeniu“. Pri optimálnom fungovaní by boli tieto systémy dokonale zladené. Práve kdesi medzi týmito dvoma pólmi by sa nachádzal priestor pre jemnejšie formy „nezladenosti“ týchto systémov, pri ktorých by mohli vznikať na fenomenologickej úrovni jemné odtiene slabšej či silnejšej istoty vo vnímaní, myslení či všeobecnejšie prežívaní. Práve týmto zmenám v prežívaní sme prisúdili psychologický konštrukt, ktorý sme nazvali evidenciou.

V klinickej praxi nám to ponúka možnosti práce s posilňovaním evidencie v prípadoch hypoevidencie, prípadne s jej oslabovaním v prípadoch hyperevidencie. Môžeme skúmať farmakologické a psychologické liečebné metódy, ktorými by sa nám to mohlo podariť.

Záverom sa ešte môžeme zamyslieť nad možnou funkciou kognitívnej evidencie v našom živote a možnými cestami jej vzniku. Už v úvode sme zistili, že evidencia akýmsi spôsobom súvisí s poznávaním skutočnosti. V tomto zmysle je kognitívnou funkciou par excellence. Zdá sa, že vyladenie tohto poznávania spája dva odlišné neurobiologické procesy: rýchly, neuvedomovaný a pomalý, uvedomovaný a s touto súhrou súvisí (bez jednoznačného stanovenia kauzality) zážitok istoty, evidencie, že to čo poznávame je niečím konkrétnym napr. loptou. Navyše sa zdá, že evidencia si vyžaduje akúsi optimalitu podnetu napr. vnemu. Loptu ťažko rozpoznáme pri veľkom priblížení, ale aj vo veľkej vzdialenosti. Mohla by byť teda evidencia akousi psychickou funkciou slúžiacou k potvrdzovaniu pravdivosti nášho poznávania? Ako sme však videli vyššie, táto evidencia môže byť nesprávna (prípady psychickej patológie, ale rovnako môžeme o nesprávnosti uvažovať pri zmyslových a pamäťových  klamoch a iných bežných omyloch, spojených s presvedčením o ich pravdivosti)

Keď uvažujeme o možnostiach vzniku psychickej funkcie slúžiacej k poznávaniu vonkajšieho a vnútorného sveta, môžeme sa uchýliť k evolučnej teórii v jej naturalistickej verzii a predpokladať, že táto funkcia sa vyvinula ako adaptácia v procese prirodzeného výberu. Nevysvetlí nám to však širšie možnosti poznávania (ako je napr. postulovanie, skúmanie a poznávanie hypotézy o kognitívnej evidencii), ktoré len ťažko môžeme pokladať za užitočné pri prežití. Poznanie sa nám v tomto evolučne naturalistickom kontexte mení len na funkciu prežitia a lepšej adaptácie sa na prírodné prostredie. Naopak, ak si dovolíme uvažovať v teleologickom kontexte (v zmysle Aristotela alebo Tomáša Akvinského) môžeme vnímať evidenciu ako funkciu, ktorá nám slúži k správnemu poznávaniu reality a ktorá si vyžaduje podobne ako iné psychické funkcie určité optimálne biologické a enviromentálne podmienky. Zároveň môžeme uvažovať o spôsoboch ako spojiť toto naše kognitívne uchopenie mechanizmov, ktorými sa proces evidencie na úrovni organizmu odohráva s filozofickou reflexiou jej vzťahu k pravdivosti nášho poznania.

Použitá literatúta:

1.      EYSENCK W.M., KEANE T.M..(2008), Kognitivní psychologie, Praha: Academia.

2.      KOUKOLÍK F. (2000), Lidský mozek: Funkční systémy. Norma a poruchy. Praha: Portál.

3.      KOUKOLÍK, F., MOTLOVÁ L. (2006), Citový mozek: Neurobiologie, klinický obraz, terapie. Praha: Galén.

4.      KIM J-J. ET AL. (2001), Grey matter abnormalities in obsessive—compulsive disorder,  The British Journal of Psychiatry 179, pp. 330-334

5. BEKIARIDIS-MOSCHOU D., KARLOVASITOU A., Obsessive Compulsive Disorder: models of underlying neuronal pathophysiology and the brain mechanisms of thalamocortical dysrythmia and diaschisis

in:http://www.encephalos.gr/48-1-04e.htm

6.      MOTLOVÁ L., KOUKOLÍK F.(2004), Schizofrenie, Praha, Galén

7.      DENNETT C.,D. (1997), Typy myslí, Bratislava, Archa

8.      FUCHS  J. (1995), Filosofie – 2. Kritický problém pravdy, Praha, Krystal OP

9.      POGÁDY J., ŽUCHA I. (1996),  Psychopatológia, Bratislava, Faber

10.  SPAEMAN R.,  LOW R. (2004), Účelnost jako filozofický problém, Praha: Oikomeneh

11.  STERNBERG J. R. (2002), Kognitivní psychologie, Praha: Portál.

12.  GRAYBIEL, RAUCH (2000), Toward a neurobiology of OCD, Neuron, Vol. 28

13.  CHAMBERLEIN  ET AL. (2008), Orbitofrontal Dysfunction in Patients with Obsessive-Compulsive Disorder and Their Unaffected Relatives, Science vol. 321

14.  EVANS D., ZARATE O. (2002), Evoluční psychologie, Praha, Portál

15.  VOPĚNKA P.(2003), Trýznivé tajemství, Praha, Práh